Ako pristupovať k deťom

Ako som písala niekde vyššie, všetci sem prichádzame ako dokonalé bytosti so všetkými systémami nastavenými na ideál. A potom už preberáme všetko, čo nám tento svet ponúka do vlastného repertoáru a vezieme sa na vlne, ktorá vo väčšine prípadov ani nie je naša. Ako to spraviť tak, aby sme čo najviac zachovali z toho pôvodného nastavenia napíšem tu. Sú to opäť moje názory a nie fakty, takže sa nad nimi najprv zamysli a až keď budú dávať zmysel tebe, tak ich použi.

Prvé, čo dieťa zažije, je pobyt v matkinom bruchu. Toto obdobie je rovnako dôležité, ako všetky ďalšie. Už v maternici dieťa vníma veľa vecí a hlavne atmosféru, v ktorej sa nachádza, pocity matky a ľudí, ktorí ju obklopujú a ďalšie veci. Takže počas tehotenstva považujem za vhodné postupovať nasledovne:

1. Dieťa dávam počas tehotenstva na prvé miesto pred všetky moje aktivity, pretože akákoľvek práca, ktorú chcem vykonať na mňa počká, ale dieťa bude tráviť čas v bruchu iba raz a to teraz.
2. Vyhýbam sa stresu, dočasne alebo trvale sa vzdialim od všetkého (čo sa dá, samozrejme, keď sa nedá, tak sa zbavím všetkého, čoho môžem), čo ma nervuje, vytáča, oberá o dobrý životný pocit.
3. Snažím sa čo najviac zotrvávať v príjemných emóciách. Robím prevažne to, čo ma teší.
4. Kašlem na všetko, čo robiť nemusím a nechce sa mi robiť a kašlem na očakávania druhých ľudí o tom, čo by som mala alebo nemala robiť.
5. Rozprávam sa s dieťaťom, ako keby už bolo vonku, beriem ho do úvahy, ako keby bolo narodené.
6. Beriem do úvahy svoju intuíciu, viac ako názory ostatných a keď mám pocit, že niečo nemám robiť, tak to nerobím a naopak.
7. Dobré rady od ostatných matiek, babiek, svokier a iných radenia chtivých osôb, aplikujem iba vtedy, keď dávajú zmysel mne a moja intuícia súhlasí, ak nie, tak nerobím niečo iba preto, aby som uspokojila potreby ostatných.

Body 2, 3, 6 a 7 neprestávam používať ani po narodení potomka.
Nebudem tu vypisovať veci, ktoré sa týkajú fyzickej starostlivosti, ako je strava, pohyb a podobné veci, lebo to nie je predmetom tohto textu. To si nájdeš inde, ak niečo potrebuješ vedieť.

Ďalší bod programu je pôrod:

1. Ja sa rozhodujem ako a kde chcem rodiť, nenechám do toho kecať nikoho, otec má samozrejme právo kecať do všetkého, ale v tomto jednom konkrétnom prípade budem brať do úvahy iba svoje potreby.
2. Otec pri pôrode nie je z pohľadu prínosu pre dieťa dôležitý, ale je dobré mať ho tam pre seba, pre svoj dobrý pocit a aj pre dobrý pocit otca, ktorý tento zážitok určite ocení.
3. Pri pôrode je najdôležitejšie byť v pohode. Uvoľnenej rodičke sa ľahšie rodí.
4. Nedovoľ, aby niekto urýchľoval pôrod tvojho dieťaťa. Tvoje dieťa presne vie, kedy sa chce narodiť, kedy je pripravené a vtedy to aj pôjde najľahšie. Ak sú zdravotné dôvody na vyvolávanie pôrodu, tak sa poraď s lekármi, ale ak to nie je nutné, tak počkaj na dieťa. To ono spúšťa pôrod.
5. Ak nemusíš, tak si nedávaj epidurál, je to zásah do tela matky aj dieťaťa a komplikuje to prvé chvíle dieťaťa mimo maternice. Pôrod bolí jak sviňa, ale je to iba chvíľa a dá sa to vydržať, aj keď máš pocit, že nie.
6. Pri pôrode je pre dieťa najlepšie prítmie, aby nebolo z tmavej maternice hneď vystavené najsilnejšiemu svetlu. To isté platí pre zvuky, žiadne vreskoty, hlasné príkazy…
7. Po narodení je veľmi dôležitý bonding, čo je položenie čerstvo narodeného dieťaťa na holú hruď matky. Toto je prvé popôrodné očakávanie novej bytosti od sveta a keď sa nenaplní, môže to mať negatívne následky na celý život. Takže dieťa z maternice putuje rovno na holé telo matky a prvý krát sa prisaje. Takto spolu zotrvajte minimálne dve hodiny, všetky medicínske úkony počkajú na neskôr. Samozrejme neplatí v prípade, že má dieťa nejaký zdravotný problém, ktorý treba akútne riešiť. Ak sa rodí cisárskym rezom, bonding robí otec, pochopiteľne bez kojenia 🙂
8. Nedovoľ nikomu okrem otca, aby zobral tvoje dieťa samé preč, ani na chvíľu. Ak s ním musia niečo robiť lekári, tak choď s ním, keď nemôžeš, ide otec. Toto platí na celú dobu tvojho pobytu v pôrodnici.
9. Tráv so svojim batoliatkom čo najviac času dotýkajúc sa navzájom holou kožou. Volá sa to skin to skin a je to veľmi dôležitá súčasť úvodných kapitol života dieťaťa.
10. Koj na požiadanie, žiadne časové postupy nie sú vhodné, keď je dieťa hladné, má dostať jesť. Keď ti budú lekári a sestry hovoriť, že už žije dva dni, už by nemalo jesť častejšie ako raz za dve hodiny, tak to ignoruj. Toto platí na celý život dieťaťa, vždy má jesť vtedy, keď chce a nie vtedy, keď to niekto určí. Ani tebe by sa nepáčilo, keby si sa nemohla najesť, keď si hladná a musela jesť vtedy, keď nemáš na jedlo ani pomyslenie.
11. Spi so svojim dieťaťom. Nedávaj ho do vlastnej postele, maj ho u seba. Aj cez deň. Stále, keď môžeš.
12. Nedávaj ho do rúk cudzím ľuďom, keď netreba.

Už ste so svojim potomkom doma a začína sa skutočný život 🙂

1. Stále koj na požiadanie.
2. Stále spi v jednej posteli so svojim dieťaťom. Nemusíš sa báť, že ho priľahneš ty, alebo tvoj partner, obaja sa nastavíte na to, že máte dieťa v posteli a váš mozog to berie do úvahy, aj keď spíte. Keď sa bojíš, že dieťa spadne z postele, daj matrac na zem.
3. Stále praktizuj skin to skin, dieťa ti samé dá vedieť, že už toho má dosť.
4. Nos svoje dieťa. Kočíky sú super, ale deti sú prirodzene nastavené na nosenie. Ľudské mláďatá sa rodia skôr, ako by potrebovali, pretože keby boli plne vyvinuté pri pôrode, neprešli by cez pôrodné cesty a nosenie je vlastne pokračovaním nosenia dieťaťa v bruchu, len zvonka. Takže si kúp pred pôrodom šatku alebo nosič, nechaj niekoho, nech ti ukáže, ako sa to robí a nos. Prvé obdobia kľudne stále, v šatke sa dá aj kojiť, takže dieťa stačí vyberať iba na prebaľovanie a umývanie, alebo kojenie, ak ti to ide ľahšie takto. A samozrejme na noc, kedy uložíš dieťa vedľa seba do postele. Postupne sa bude chcieť nosiť stále menej, keď sa začne samé hýbať, daj mu priestor a nosenie používaj na uspávanie. Nos dovtedy, pokým to tvoje dieťa chce, samo ti dá vedieť, že už nepotrebuje.
5. Nenúť svoje dieťa do ničoho, keď nepostupuje podľa tabuliek, určite má na to dobrý dôvod. Nemusíš sa obávať, každá bytosť sa vyvíja inak. Tvojou úlohou nie je učiť dieťa veci, tvojou úlohou je byť nablízku, kým sa dieťa učí samé. Dospelí neučia deti sedieť, liezť, chodiť, rozprávať… Deti sa to učia samé a potrebujú na to priestor. Takže nechaj dieťa, nech robí, čo potrebuje, vtedy, keď to potrebuje a zasahuj len vtedy, keď ťa o to žiada.
6. To isté platí na „hranie.“ Hranie dávam do úvodzoviek preto, že si myslím, že o žiadne hranie nejde, veď predsa spoznávajú svet, učia sa, ako to tu funguje a to sa nedá nazvať hraním, aj keď sa pri tom smejú. Takže nechávaj aktivity svojho dieťaťa bez zásahov, rešpektuj jeho sústredenie a vyrušuj ho z neho len vtedy, keď je to nevyhnutné. Určite nie kvôli jedeniu, spaniu alebo prebaľovaniu. Počkaj, kým dieťa dorobí, čo má rozrobené a až potom mu ponúkni jedenie, prebaľovanie, alebo čokoľvek, čo potrebuješ.
7. Nezaobchádzaj s dieťaťom, ako keby to bola vec. Keď chceš dieťa zobrať na ruky, najprv mu to povedz, alebo sa opýtaj, či môžeš. Nikdy ho neber na ruky bez informácie, keď si za jeho chrbtom, ono ťa nevidí a nevie, čo sa ide diať. Keď chceš dieťa prebaliť, okúpať, čokoľvek s ním robiť, najprv sa opýtaj, či to môžeš spraviť. Ono ti síce neodpovie, ale získa pocit, že je brané do úvahy, že na jeho vôli záleží. A keď chce niečo inak, dá ti vedieť aj bez slov. Keď ideš niekam preč z dohľadu, povedz kam ideš. Jednaj s ním, ako s dospelou bytosťou.
8. Nepomáhaj. Dieťa nepotrebuje tvoju pomoc, keď ju bude potrebovať, dá ti vedieť. Keď pomáhaš bez toho, aby to dieťa chcelo, dávaš mu tým najavo, že neveríš, že dokáže spraviť to, čo chce a zbavuješ ho tým sebavedomia. Takže si nechaj zájsť chuť a keď budeš mať pocit, že sa dieťa s niečím morduje a nedarí sa mu, tak sa do toho nevkladaj len preto, že ty to vieš urobiť ľahko a rýchlo. Aj keď sa dieťa začne rozčuľovať, tak čakaj, negatívne emócie sú prejavom nespokojnosti dieťaťa s tým, že sa mu nedarí. Nechaj ho, nech si to vyrieši samé, spracuje negatívne emócie samé a získa informáciu, že niektoré veci sú ťažšie riešiteľné, ale riešiteľné. Keď to vyrieši, bude mať dobrý pocit a získa vedomie o tom, že dokáže vybaviť aj zložitejšie veci samé a o to ho oberieš, keď to vyriešiš zaňho. Zasahuj až vtedy, keď je jasné, že emócie prebili schopnosť riešiť veci. A dávaj dieťaťu veci, ktoré dokáže zvládnuť na svojej úrovni vývoja, nech sa zbytočne netrápi s niečím, s čím si nemá šancu poradiť.
9. Nesľubuj to, čo nemôžeš splniť a keď niečo sľúbiš, tak to splň. Aj keď ide o najmenšie veci typu: „idem iba do kuchyne pre jablko, hneď som späť“ a potom tam ešte umyješ riad, navaríš večeru a umyješ podlahu. Možnosť spoľahnúť sa na druhých ľudí je základným kameňom dôvery dieťaťa v tento svet. Takže nesľubuj veci, ktoré nemôžeš splniť a prv, ako ideš niečo sľubovať, tak si premysli, čo vieš naozaj dodržať. Keď sľúbiš, tak dodrž a keď sa náhodou nezadarí, tak sa ospravedlň a pravdivo vysvetli, prečo sa to stalo. Aj dieťaťu, ktoré ešte nerozpráva.
10. Nechváľ, nekritizuj, nehodnoť všetko. Keď to robíš, tak vnucuješ dieťaťu svoje hodnotenia, na ktoré jednak nie je zvedavé a druhak si postupne vytvorí závislosť na vonkajšom hodnotení a prestane byť schopné zhodnotiť sa samé. To spôsobí, že nebude veriť svojmu úsudku, nebude veriť sebe, bude potrebovať tieto informácie zvonka a bude im podliehať aj keď nebudú preňho pravdivé a okrem toho sa postupne naučí robiť veci pre pochvalu, alebo nerobiť pre kritiku a nie robiť veci pre svoju radosť alebo nerobiť kvôli vlastným negatívnym pocitom. Takže, keď máš potrebu hodnotiť, tak si nechaj zájsť chuť. Keď sa dieťaťu niečo podarí a teší sa z toho, teš sa s ním, ale nemusíš pri tom hovoriť veci typu: „ty si šikula, ty si frajer, toto sa ti podarilo…,“ alebo 15 minút tlieskať. Stačí, keď sa usmeješ, alebo povieš: „teším sa s tebou.“ Keď si už väčšie dieťa pýta hodnotenie, tak hodnoť dielo, nikdy nie dieťa. A hodnoť ho pravdivo, nehovor, že ten obraz je ako od Picassa, keď načmáralo nejakú hovadinu. Radšej povedz, že sa ti páčia farby, ktoré použilo a že sa ti zdá, že tie proporcie potrebuje ešte doladiť, napríklad. A zásadne hovor o svojich pocitoch a o svojom pohľade na vec, nie že to je také a to onaké, lebo hovoríš za seba, nie za všehomír. Keď dieťa niečo pokazilo, tak tiež povedz o svojich pocitoch, ale nikdy nehovor o tom, že je zlé, neschopné, nepodarené… Lebo tomu uverí a má po sebavedomí. Namiesto toho napríklad povedz: „som smutná, nahnevaná… lebo si rozbil tanier, ktorý mám po babke… viem, že si to neurobil naschvál, len je mi to ľúto.“ Tak dieťa získa informáciu, že toto nemá robiť, lebo ti tým spôsobuje negatívne emócie, ale zároveň si uchová informáciu o tom, že ho nepovažuješ za zlé a ľúbiš ho rovnako, aj keď robí veci, ktoré ti vadia.
11. Keď nechceš, aby dieťa niečo robilo, tak to jasne povedz, vysvetli svoje dôvody a zachovaj si pevné nervy. Keď napríklad nechceš, aby dieťa konzumovalo tvoj telefón, tak povedz: „nechcem, aby si dával môj telefón do úst, lebo sa bojím, že sa pokazí.“ Zas hovor o svojich pocitoch a nie o tom, že sa, napríklad v tomto prípade, pokazí. Lebo nevieš, či sa pokazí, len sa toho bojíš. To isté platí na všetko – chcem, aby si sa obliekol, lebo sa bojím, že prechladneš, potrebujem, aby si zjedol tento sirup, lebo sa bojím, že sa nevyzdravieš… Nehovor za všehomír, ale vždy za seba. Takže vety typu: „toto nerob, lebo si ublížiš“ si necháme odoznieť v hlave a nahlas povieme to, čo je užitočné. Nečakaj, že dieťaťu niečo raz povieš a je vybavené. Pravdepodobne to budeš musieť sto krát zopakovať, ale to je v poriadku, hovor stále to isté a udržuj sa v kľude najtuhšie, ako dokážeš.
12. Ber dieťa ako rovnocennú bytosť. Dieťa je rovnaká bytosť ako ty, len má dočasne menšie telo. Nie je ani hlúpe, ani zákerné, ani nechápavé. Dieťa sa učí fungovať v novom svete, ktorý ty čiastočne poznáš. Tvoje skúsenosti ťa nerobia ani lepšou, ani múdrejšou. Skúsenosti sú iba zážitky vnímané cez tvoje osobné filtre, takže informácie, ktoré si si z nich vybrala nemusia platiť pre nikoho ďalšieho a preto ich nepredávaj svojmu dieťaťu ako fakty. Keď si spadla z preliezky, keď si sa na ňu vešala dole hlavou neznamená to, že sa to isté stane aj tvojmu dieťaťu. Jednaj s dieťaťom, ako s dospelým – dohaduj sa na všetkom, nerozkazuj, neprikazuj, nezakazuj, pros, ďakuj, vysvetľuj, podávaj informácie, ktoré potrebuje v miere, ktorú je schopné vstrebať… Keď si si neni istá, či postupuješ užitočne, predstav si, že si na mieste dieťaťa a predstav si, aké zaobchádzanie a postupy by boli pre teba ok a ktoré by ti vadili. Keď sa ťa dieťa niečo pýta, vždy odpovedz pravdivo, nikdy nehovor veci ako –  na to si ešte malý, to by si nepochopil, to sú dospelácke veci…
13. Ber do úvahy vôľu dieťaťa rovnako, ako vôľu dospelých. Keď dieťa niečo chce a nie je žiadny objektívny dôvod (ohrozenie zdravia, života, nedostatok prostriedkov…) nato, aby to nedostalo, nemohlo robiť… tak mu vyhovej. Nenúť ho podriaďovať sa tvojej vôli, ani vôli nikoho iného. Keď sú viacerí, ktorí majú nejaký záujem, tak sa dohodnite na striedaní sa, postupnosti programov…
14. Nevnucuj dieťaťu svoje predstavy o jeho živote. Dieťa má právo rozhodovať sa o svojom živote v plnom rozsahu samé a keď mu dáš pocit, že musí plniť tvoju vôľu, získa dojem, že jeho záujmy sú nepodstatné, že ono je nepodstatné… Keď chce dieťa tancovať hip hop a ty chceš, aby tancovalo balet, tak si nechaj zájsť chuť a dovoľ mu robiť, čo chce ono. Dieťa nie je tvojim nástrojom na dosiahnutie tvojich cieľov. Ak sú objektívne príčiny, pre ktoré dieťaťu nechceš dovoliť sa niečomu venovať (ohrozenie zdravia, života, nedostatok prostriedkov, času…), tak mu to pravdivo vysvetli a nechaj mu priestor nato, aby si vymyslelo alternatívu, ktorá bude preňho prijateľná a zároveň bude prijateľná aj pre teba.
15. Neboj sa o svoje dieťa. Toto je trošku ťažší bod, ale veľmi užitočný. Väčšina rodičov sa o svoje deti bojí, ale tým len podávajú dieťaťu informáciu, že neveria, že niečo zvládne. Keď dieťa príjme tvoj pohľad, príde o sebavedomie… Toto platí aj na zdravotné veci. Sprav všetko preto, aby si sa zbavila strachu a ver dieťaťu, že dokáže všetko, čo chce.
16. Nepútaj sa ku veciam, na ktorých nezáleží. Kúpila si svojmu potomkovi parádne odevy za šialené peniaze a chceš, aby ich v neporušenej podobe vystavoval na obdiv svetu? Chyba. Tvoje dieťa kašle na výzor, ono sa chce švihnúť do mláky a následne vyliezť na strom. Tvoje estetické pokusy neocení teraz, ani neskôr, ale keď mu dovolíš robiť veci, z ktorých má radosť aj za cenu, že zničí kus látky, tak mu tým veľmi prospeješ. Takže nakupuj také odevy, pri ktorých ťa nebude trápiť, keď budú po prvom oblečení vyzerať ako niečo, čo pritiahla domov mačka 🙂
17. Nekupuj svojmu dieťaťu hračky, ktoré ohlupujú. Ako som písala vyššie, aktivity dieťaťa nepovažujem za hru a pre spoznávanie sveta je užitočnejšie skúmanie reálnych predmetov a nie plyšových medveďov hovoriacich dvomi jazykmi. A keď už hračky, tak také, čo sú skôr materiálom na tvorbu, ako napríklad kocky bez určenia toho, čo sa z nich má poskladať, plastelína a rôzne hmoty na vlastné výtvory, atď. Nechaj dieťaťu vytvoriť si vlastný svet namiesto dotvárania sveta, ktorý ponúkol priemysel so „zábavným tovarom.“ Samozrejme staršie deti si už vyberajú veci samé a keď si vyberie spidermana, tak sa nedá nič robiť 🙂
18. Hranice. Toto je podstatná téma. Dospelí omylom dospeli k záveru, že by mali deťom určovať hranice. Keď sa však zamyslíme nad tým, čo sú hranice, tak zistíme, že to nie je možné. Hranica je okrajom územia, na ktorom sa chcem pohybovať. To znamená, že mám veci, ktoré sú pre mňa ok, tie sú vo vnútri týchto hraníc a sú veci, ktoré pre mňa ok nie sú (vadia mi, vyvolávajú vo mne negatívne pocity) a tie sú vonku, za hranicou. Keď chcem niekomu inému hovoriť, čo má byť preňho ok a čo nie, tak to nie je v poriadku a hlavne je ťažko donútiť druhého, aby sa cítil zle, keď sa deje niečo, okolo čoho sa proste zle necíti, alebo aby sa cítil dobre okolo niečoho, čo mu vadí. Takže namiesto toho, aby sme chceli deťom určovať hranice, si držíme svoje vlastné. To znamená, že keď pre mňa niečo nie je ok, nenechám dieťa, aby to robilo. Ale pozor, musí sa to týkať mňa, žiadne, že vadí mi, že sa hráš na mobile. Môže to byť iba tak, že vadí mi, že sa hráš na mojom mobile, ktorý potrebujem. Takže veľký pozor nato, čo vlastne riešite. Dieťa musí mať možnosť rozhodovať o svojich veciach samé. Ale keď ťa dieťa napríklad hryzie, tak mu to proste nedovoľ.  Drž si svoje hranice. To isté dovoľ aj ostatným ľuďom, nech si držia svoje hranice. Ale keď hovoria tvojmu dieťaťu, čo má robiť, tak stoj za svojim dieťaťom a povedz mu, že nemusí robiť veci, ktoré chcú ostatní, keď ich samé robiť nechce.
19. Dieťa prejavuje negatívne emócie vždy, keď ich cíti. My dospelí sme sa naučili, že prejavovať negatívne emócie je zlé a tak ich viac alebo menej úspešne korigujeme. Čo ale ničomu neslúži. Negatívne emócie sú informáciou pre nás, že niečo nie je v súlade s našimi potrebami. Vždy. Takže keď dieťaťu tvrdíte, že cítiť negatívne emócie je škaredé a zlé a neviem aké, tak mu tým dávate informáciu, že jeho vnútorný informačný systém je chybný, že mu nemôže veriť. Prejavovanie negatívnych emócií je zas informáciou pre druhých. A keď nabádame dieťa, aby ich neprejavovalo, tak mu dávame informáciu, že musí akceptovať od druhých všetko. Takže dovoľ dieťaťu cítiť a prejavovať negatívne emócie, sú úplne v poriadku. Keď ich dieťa cíti, buď s ním, daj mu najavo, že je v poriadku, keď to takto cíti a že má čas, aby si si s nimi poradilo, aby ich spracovalo, ako potrebuje, keď sa potrebuje o nich rozprávať, rozprávaj sa, keď nie, nenúť ho, buď iba láskyplne s ním, nech cíti, že si prítomná a daj mu vedieť, že ho ľúbiš, aj keď má negatívne pocity. Keď máš problém s tým, že tvoje dieťa prejavuje negatívne pocity, tak je to tvoj problém a mala by si zistiť, prečo ti to vadí a vyriešiť to.
20. Keď cítiš negatívne emócie ty, tak sa netvár pred dieťaťom, že je ti super. Dieťa cíti, že je ti na prd a takto mu dávaš informáciu, že ti nemôže veriť. Vždy povedz pravdivo, ako sa cítiš a keď dieťa potrebuje poznať dôvody, tak mu ich vysvetli. Malému dieťaťu môžeš povedať napríklad toto: „Som nahnevaná, lebo babka nespravila to, na čom sme sa dohodli, ale ty sa tým nemusíš trápiť, ja svoje pocity zvládnem a s babkou to vyriešime.“ takto dostane dieťa všetky informácie, ktoré potrebuje a zároveň vie, že si nemusí robiť žiadne starosti, lebo ho jednak nič neohrozuje, druhak vie, že teba nič neohrozuje a treťak vie, že to zvládneš. S väčšími deťmi sa bav rovnako, ako s dospelými, len s tým rozdielom, že ich z toho vyjmi informáciou o tom, že to máš alebo budeš mať pod kontrolou a tak sa tým nemusia trápiť. Ak je to pravda. Ak nie je, tak povedz, že sa tým budeš zaoberať dovtedy, kým to pravda nebude a to aj sprav.
21. Neobetuj sa pre dieťa. Tvoje dieťa ťa potrebuje, ale aj ty sa potrebuješ. Keď budeš všetko venovať iba deťom, tak sa z teba stane živá zdochlina 🙂 A deti to neocenia, iba dostanú informáciu, že správne je obetovať sa pre druhých. Takže venuj sa aj sebe, si rovnako dôležitá, ako tvoje deti.
22. Deti sa učia z príkladu, nie z hovoreného slova. Takže keď chceš, aby tvoje dieťa niečo robilo, musíš to robiť ty, keď chceš, aby nerobilo, nemôžeš to robiť ty. Darmo budeš dieťaťu hovoriť, aby si udržovalo poriadok v izbe, keď v kuchyni je bordel jak v tanku. Toto je jeden z najdôležitejších bodov, pretože to platí na všetko. Platí to na to, ako budú deti vnímať veci, aké emócie budú kedy cítiť, ako sa budú správať k sebe a k ostatným… Takže keď chceš napríklad, aby tvoje dieťa robilo niečo, čo ho baví, tak by si to mala robiť aj ty. Alebo aby si vážilo samé seba, aby si verilo, atď. Je to vlastne to najnáročnejšie, pretože musíme zmeniť seba na to, čím chceme, aby bolo naše dieťa. Výchova dieťaťa je v skutočnosti výchovou rodičov k tomu, čo chceme deťom odovzdať.
23. Dieťa by malo mať vlastné peniaze, aby si mohlo kupovať veci, ktoré chce a ty nie. Primerane veku vyčleň pre dieťa nejaké vreckové a vysvetli mu, že toto sú jeho peniaze, za ktoré si môže kupovať čo chce a bude ich dostávať toľkoto a takto často. Dieťa sa tak naučí fungovať s peniazmi, pochopí cenu vecí a samo si nastaví hranice v rámci toho, čo nutne potrebuje a čo nie až tak.
24. Nikdy deťom neklam. Prestanú ti veriť a získajú informáciu, že ostatným sa nedá veriť a tým sa stane tento svet pre nich ohrozujúcim. To platí vždy a za každých okolností. Vždy hovor pravdu a keď niečo nechceš povedať, tak povedz, že to nechceš povedať a nevymýšľaj alternatívne „pravdy.“ Ježiško nenosí darčeky a deťom je to fakt jedno, celý cirkus je iba pre dospelých a neviem, či ti to stojí za to, že tvoje dieťa bude pochybovať o tvojej dôveryhodnosti. To isté platí na všetky typy informácií, ako – keď zasvietim svetlo, tak sa bubulák bude báť prísť, keď zješ mrkvu, tak budeš červený a keď budeš klamať, tak ti narastie dlhý nos.
25. Nikdy, za žiadnych okolností deti nestraš. Keď máš nervy na dranc a už nevieš čo a máš chuť povedať dieťaťu, že si poňho príde nejaká príšera, alebo ho dáš do domova, alebo ho vyhodíš z domu, alebo ho unesie zlý žabiak… nechaj si zájsť chuť. Toto sú život ohrozujúce tvrdenia a môžeš tým dosiahnuť to, že tvoje dieťa bude mať celoživotný strach z toho, čím ho strašíš. Áno, aj v dospelosti sa bude báť žiab, len preto, že si mu toto tvrdila. To isté platí aj o strašení tvojim stavom – netrafí ťa šľak, ani ťa neodvezú do blázninca, ani nedostaneš infarkt, ale dieťa sa bude o teba báť a potom bude robiť veci zo strachu a to nie je nič užitočné.
26. Deti prichádzajú na tento svet dokonalé a našou úlohou ako rodičov, je čo najmenej ich pokaziť.
27. Ty si chcela dieťa, takže mu nikdy nedávaj pocítiť, že ti je na obtiaž, alebo ťa obmedzuje alebo čo. Keď niečo z toho cítiš, spomeň si na čas, keď ste sa oň snažili. Dieťa tu nie je nato, aby ti bolo vďačné za to, že si ho priviedla na svet, ani zato, že si mu dovolila prežiť. Ty si chcela dieťa, tak si na to opäť spomeň.
28. Keď sa u tvojho dieťaťa prejavuje následok nejakého problému, tak nečakaj, že z toho vyrastie. Nikdy nikto z ničoho nevyrástol, akurát sa symptómy problému pretransformujú do inej podoby, ale tvoje dieťa tým bude trpieť dovtedy, kým si to prácne nevyrieši alebo celý život, ak na to nenájde silu. Takže nezanedbaj nič, keď sa deje niečo, čo na tvoje dieťa negatívne vplýva, rieš to hneď.
29. Ľúb svoje  dieťa bezpodmienečne. Vždy a za každých okolností, nedaj mu priestor nato, aby muselo premýšľať, či ho máš rada. Toto je základná životná potreba, tak ju naplň.
30. Vonkajší svet sa bude snažiť zmeniť dieťa podľa svojich potrieb. Sprav všetko preto, aby vo veku, keď bude týmto vplyvom vystavené, vedelo, že jeho potreby a jeho záujmy sú preňho prvoradé a že má vyhovieť požiadavkám ostatných len vtedy, keď to je aj jeho záujmom. Daj svojmu dieťaťu informáciu o tom, že dôveruješ jeho úsudku a tomu, že spraví za každých okolností to, čo je najlepšie pre všetkých. Dať seba na prvé miesto neznamená, že kašlem na druhých. Znamená to to, že nerobím veci proti svojej vôli, ale zároveň beriem primeraný ohľad na ostatných a neobmedzujem ich slobodu exitovať tak, ako chcú.
31. Ak vyznávaš nejaké náboženstvo, tak sa veľmi intenzívne zamysli nad tým, či chceš svoje dieťa oberať o slobodu vybrať si ideológiu, ktorá mu bude dávať zmysel a namiesto toho mu budeš tvrdiť, že veci, o ktorých nikto nevie, ako sú, sú tak, ako to tvrdí tvoje náboženstvo. Viem, že toto je pomerne komplikovaná záležitosť a možno sa viacerým nebude páčiť, že do toho vŕtam, ale považujem za dôležité dať ti vedieť, že každý „fakt,“ ktorý dieťaťu poskytneš, bude ovplyvňovať celý jeho život a v otázke náboženstva fakty neexistujú, aj keď tomu veríš. Keby si sa narodila do hinduistickej rodiny, bola by si hinduistka, keby do moslimskej, tak moslimka. A kto si môže dovoliť tvrdiť, že jedno je pravda a druhé nie?
32. Škola je štátna organizácia. Štát potrebuje celkom iný typ občanov, než je pre nás občanov užitočné, takže ak chodí tvoj potomok do školy, tak sa netvár, že to je to najdôležitejšie na svete, lebo nie je. Ak ho niečo nebaví, nenúť ho mať dobré známky len preto, že chceš mať pekné vysvedčenie. Tvoje dieťa má právo na výber vecí, ktoré ho zaujímajú a ktoré nie a keď to už neumožňuje škola, tak to umožni ty a dovoľ mu mať zlé známky. Nedovoľ, aby sa trápilo kvôli škole, tvoje dieťa potrebuje vedieť, že jeho úsudok a jeho záujmy sú v poriadku, aj keď nie sú v súlade s oficiálnymi postupmi.
33. Súťaživosť je prejavom nesebavedomia, tak k nej svoje dieťa neveď rôznymi „hrami“ typu – kto tam bude prvý? kto bude mať prvý zjedené? kto zje posledný, ten je… neviem, čo, už si nepamätám, čo sa tu hovorilo. Nehraj sa so svojim dieťaťom hry, kde jeden vyhrá a ostatní prehrajú. Potreba vyhrávať znamená, že musíš byť lepšia ako ostatní, aby si bola dosť dobrá.  To je prejav nesebavedomia. Ale funguje to aj spätne – keď naučíš svoje dieťa súťažiť, teda porovnávať svoje schopnosti s ostatnými, oberáš ho o sebavedomie – o vedomie, že je dosť dobré za každých okolností. Tvoje dieťa sa bude zlepšovať tým, že bude vykonávať činnosti, ktoré ho bavia, ktoré mu prinášajú radosť, nepotrebuje sa kvôli tomu porovnávať s ostatnými. A bude spolupracovať namiesto súťaženia.
34. Netrestaj svoje dieťa, keď nedodrží nejakú dohodu. Namiesto toho mu povedz, že keď nedodržuje dohody, tak mu nemôžeš veriť, nemôžeš sa naň spoľahnúť a ty mu potrebuješ veriť. Zisti, prečo sa to stalo, prečo nemohlo dodržať dohodu a nájdite spolu taký spôsob dohadovania sa, ktorý bude fungovať pre oboch. Vytvor také prostredie, ktoré mu dá pocit, že ti môže povedať všetko, aj veci, o ktorých si myslí, že sa ti nebudú páčiť, potom sa bude môcť dohadovať slobodne a nebude sa musieť báť tvojich reakcií, čo znamená, že sa bude môcť dohadovať otvorene a podľa svojich potrieb a keď sa dohodne, bude to môcť dodržať. A ty rob to isté a dodržuj dohody, aby sa to malo od koho naučiť.
35. Neporovnávaj svoje dieťa s ostatnými deťmi. Nikomu nepadne dobre, keď počúva vety typu: „pozri, dievčatko ako pekné papá, nie ako ty…“ Dávaš mu tým informáciu, že si myslíš, že niekto iný je lepší, ako ono a teda nie je dosť dobré. Ale tvoje dieťa je dosť dobré. Vždy a za každých okolností. A ty tiež. Ste dokonalé bytosti a to si pripomínaj tak často, ako sa len dá.

A to bude asi tak všetko 🙂

Body nie sú zoradené podľa dôležitosti, ale podľa toho, ako ma napadali. Písala som to v ženskom rode čisto pre moje zjednodušenie, ale týka sa to v rovnakej miere otcov, takže milí oteckovia, už aj vy viete, čo treba robiť, aby ste svoje deti nepripravili o sebavedomie.
Držím nám všetkým palce, aby sme svoje deti čo najmenej pokazili a aby sme neboli veľmi nešťastní, keď sa nám to nepodarí na 100%, pretože je to obrovská práca a keď my spravíme časť, tak ďalšiu časť spravia naše deti so svojimi deťmi a postupne sa celé ľudstvo vylieči. Aspoň tak si to v mojich najdivokejších snoch predstavujem 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prieskum

Ako sa prejavuje tvoje nesebavedomie?

Ukáž výsledky

Loading ... Loading ...
Najnovšie komentáre