Mechanizmus nešťastia

Všetko zlé, čo si navzájom stvárame, je teda výsledkom toho, že nemáme sebavedomie. Keď nás niekto zraní, tak to znamená, že spraví niečo, čo spustí náš podvedomý program, ktorý nechceme mať, lebo nám neslúži, vyvoláva nám negatívne emócie. Neznamená to, že by nás chcel raniť. Jednou z informácií, ku ktorým som dospela je tá, že nikto nikdy nechce nikomu ublížiť. Je to možno pre mnohých z vás nepredstaviteľné, ale verím, že po vysvetlení a vlastnom zamyslení sa, dospejete k rovnakému záveru. Základná a podľa mňa aj jediná motivácia na všetko ľudské konanie je zabezpečiť sebe príjemný život. Áno, dalo by sa povedať, že je to definícia sebectva, takže môžem kľudne napísať, že iná, ako sebecká motivácia neexistuje. Prečo si to myslím? Pretože to, o čo tu všetci hráme, sú pocity. Náš primárny záujem je cítiť sa dobre a keď sa cítime zle, tak spravíme všetko, o čom veríme, že nám dobrý pocit prinesie. Máme potrebu zachraňovať mačiatka? Tak to robíme preto, že sa potom cítime dobre, zdá sa nám, že sme lepší, keď sa venujeme takýmto aktivitám. To isté platí na „nezištné“ staranie sa o kohokoľvek v akejkoľvek situácií. Keby nám zachraňovanie mačiatok prinášalo zlý pocit, asi by sme sa na to vyprdli. Neznie to príliš láskavo, ale nie je na tom nič zlé. Tak to na tejto planéte funguje a hodnotenie tejto veci ako negatívnej je podľa mňa rovnaké, ako hodnotenie gravitácie ako negatívneho javu 🙂 No a na druhej strane je takzvané ubližovanie, ktoré je iba zabezpečovanie si dobrého pocitu pre seba, ktoré však môže pre niekoho iného znamenať spustenie podvedomého programu, ktorý vyvoláva negatívne emócie. Tomuto javu hovorím „narážanie na zranenie.“ Takže zas náš príklad: osoba, ktorá má potrebu dať mi najavo, že môj názor je hlúpy, nezmyselný… má túto potrebu preto, že si tým dodáva pocit, že ona je tá lepšia a teda je dosť dobrá (napríklad), ale mne to ublíži, pretože tiež mám program, že nie som dosť dobrá. Takže naša osoba si nadradeným správaním voči mne dodáva príjemný pocit, že je dosť dobrá a v žiadnom prípade to nerobí preto, aby mi ublížila. U mňa to narazí na moje zranenie – môj pocit, že nie som dosť dobrá a tak ma to zraní – spustí sa program a ja sa cítim zle. Keby mala táto osoba sebavedomie, tak by povedala niečo ako: „hmm, to by mohla byť tiež pravda,“ alebo čokoľvek neutrálne v prípade, že by nesúhlasila s mojim názorom. Čo by nespustilo u mňa žiadny program a nebol by žiadny problém.

A aby to bolo úplne jasné, tak to opíšem aj na brutálnom príklade, napríklad na vražde. Predstavme si, že osoba jedna sa dostane do veľmi nepríjemnej situácie, kedy uverí tomu, že jej osoba dva môže natoľko skomplikovať život, že jej príde menej zlé osobu dva zavraždiť, než to riešiť akýmkoľvek iným spôsobom. Motiváciou osoby jedna nie je ublíženie osobe dva, ale zaistenie dobrého alebo menej zlého pocitu pre seba. To, že to osobe dva ublíži a po tomto riešení sa presunie do večných lovísk, je iba smutným vedľajším efektom tejto akcie. Týmto nijak neznižujem závažnosť takéhoto konania, iba sa pokúšam vysvetliť mechanizmus, akým si zabezpečujeme žiadúce pocity v extrémnych prípadoch. A týmto spôsobom sa dá vysvetliť konanie každého človeka, nech už robí ľubovoľne zlú a neprijateľnú vec.

Čítam ďalej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prieskum

Ako sa prejavuje tvoje nesebavedomie?

Ukáž výsledky

Loading ... Loading ...
Najnovšie komentáre